Archív kategorií: Historia

História 3

Kým pre prvú renesančnú prestavbu hradu bolo charakteristické murivo len zo šedého lomového kameňa, v ďalšej podstatne rozsiahlejšej neskoro renesančnej prestavbe sa už vo veľkom využívala aj pálená tehla, a to najmä v špaletách a záklenkoch otvorov, ako i v klenbách. Len obnovenie zástavby hradného jadra sa sčasti uskutočnilo zo sekundárne použitého ružovkastého kameňa, z ktorého bola vystavaná aj hlavná veža.

Zastarané ranorenesančné opevnenie hradu, spôsobené prudkým rozvojom delostrelectva v 16. storočí a pretrvávajúce turecké nebezpečenstvo si vynútili dlhodobý pobyt Aponiovcov na hrade a vyvolali potrebu vybudovať ďalšie obytné priestory, ktoré by spĺňali aj nároky na reprezentáciu rodiny s vysokým spoločenským postavením. Preto pri neskororenesančnej prestavbe zmenili staršiu obrannú baštu na obytnú budovu a nadstavali ju o jedno obytné podlažie. Staršie strieľne na poschodí bašty prestavali na okná, zdobené na fasáde jednoduchou pasovou paspartou a v mieste juhovýchodnej strieľne osadili vchod do nového arkierového prevetu. Zo strany nádvoria k bašte pristavili obytný trakt, ktorý bol prepojený aj s novým štvorpodlažným palácom, pristavaným pre stiesnenosť predhradia k jeho opevneniu z vonkajšej juhozápadnej strany. Na stenách tohto paláca sa dodnes zachovali veľké kruhové kapsy po trámových stropoch., zdobené špalety vstupných otvorov, ako aj zvyšky krbu na najvyššom podlaží. Pri prestavbe sa obnovilo a rozšírilo aj juhovýchodné opevnenie predhradia. Starú staticky narušenú hradbu zbúrali a ponechanú časť pilierovito podopreli úsekom nového opevnenia. V mieste napojenia novej hradby situovali strieľne na bočnú obranu prístupovej komunikácie. Ďalšie strieľne sa zachovali v korune nového opevnenia. Tieto boli prístupné z podkrovia predpokladanej hospodárskej budovy, z ktorej sa na nádvorí zachoval len murovaný valcový stĺp, nesúci zrejme pôvodnú stropnú trámovú konštrukciu. Najveľkolepejšou súčasťou tejto prestavby bolo vybudovanie ďalšieho obytného a reprezentačného paláca na severovýchodnej strane predhradia. Mohutná štvorpodlažná budova s obdĺžnikovým pôdorysom 26 x 14 metrov bola opäť pre stiesnenosť predhradia vysunutá až za jeho hradbu, čím vyplnila priestor pôvodnej priekopy. Dominantnosť a pohľadová exponovanosť paláca zo strany prístupovej cesty z obce viedla staviteľa k vytvoreniu osovo symetrickej kompozície rozmiestnenia okien na severovýchodnej fasáde. Plastické členenie fasád sa dosiahlo jednoduchou kordónovou rímsou s polkruhovou profiláciou a bohatšie profilovanou rímsou. V interiéri tohto priečne trojtraktového paláca sa nad zasypanými pivnicami zachovali odtlačky tehlových lunetových klenieb prízemia, zdobených štukovanými rebrami. Vyššie dve podlažia mali trámové stropy, pričom na najvyššom poschodí sa nachádzala veľká reprezentačná sála.

Rozsiahla prestavba neobišla ani horný hrad, ktorý prestavbou navždy stratil svoju stredovekú dispozíciu. Okrem spevnenej severnej obvodovej hradby priechodným pilierom dostala staršia severná obytná budova novú tehlovú lunetovú klenbu a od východu ju rozšírili o vedľajší trakt primknutý k veži, čím sa tu zastavala voľná plocha predhradia. Zároveň na južnej strane nádvoria, v mieste podkladaného stredovekého paláca, vybudovali novú obytnú poschodovú budovu, z ktorej dodnes stojí len východné nárožie.

Opísaná rozsiahla prestavba hradu takmer úplne zotrela staršie stredoveké konštrukcie a nahradila ich novými, zväčša obytnými reprezentačnými budovami s výzdobou v štýle neskorej renesancie. Keďže do predpolia orientované budovy už nemali potrebné obranné prvky, mohla sa obrana hradu riešiť preneseným delostreleckých pozícií na predsunuté terasy s drevozemným opevnením. Zvyšky takýchto terás sa dodnes zachovali severozápadne a juhovýchodne od hradu, kde terasu dopĺňa aj valové opevnenie. Pôvod a predpokladanú funkciu týchto predsunutých opevnení však môže objasniť len archeologický výskum. Podľa použitia tvaroslovných architektonických prvkov pri prestavbe ju časovo zaraďujeme približne do začiatku 17. storočia, kedy bol spolumajiteľom hradu Pavol Apponyi, jedna z najvýznamnejších osobnosti rodu. Bol jedným z podpisovateľov Viedenského mieru a neskôr i kráľovským radcom a hlavným tekovským županom. Zo spôsobu rozdelenia hradu medzi Pavlom, Petrom a Blažejom Apponyiovcami v roku 1613 vyplýva, že už vtedy väčšina opísaných objektov musela existovať. Petrovi a Pavlovi totiž pripadla veľká bašta Tereš a časť pivnice južne od bašty, ďalej všetky stavby na juhu a časť rytierskej siene s vežou. Blažej nadobudol budovy na severnej strane, pričom studňa, hradná brána, schodiská, pracháreň a byty strážcov brán užívali spoločne.
Hrad, ako to uvádza Matej Bel, vynikajúco uchránil majiteľov i susedov v čase tureckých nepokojov, avšak plieneniu podľahla obec s kostolom, ktoré Turci vypálili. Mladšie identifikované úpravy hradu sa týkali len dispozičných úprav niektorých objektov a svojím malým rozsahom nezasiahli do siluety hradu. Po Petrovej a Pavlovej smrti zostala väčšina hradu bez údržby a osud chátrajúcej stavby dovŕšil požiar v roku 1645. Napriek tomu hrad neskôr poslúžil za útočisko kuruckým povstalcom, takže ho po obsadení na začiatku 18. storočia cisárske vojská zbúrali.

Dnešná zalesnená zrúcanina sa rýchlo rozpadáva. Kým ešte v medzivojnovom období v siluete hradu dominovala valcová veža, dnes je sotva čitateľný pôdorys jej rozpadnutého prízemia, bez viditeľného vnútorného priestoru. V 80. rokoch sa zrútila časť západnej steny severovýchodného paláca a jeho vyklonené hlavné priečelie hrozí zrútením. Zrúcanina, ktorá nesie pamiatkové hodnoty zväčša renesančnej architektúry hradu, dnes naliehavo volá po záchrane, pretože je cennou výpoveďou o úrovni architektúry opevneného sídla významnej rodiny Apponyiovcov.

Share Button

História 2

Po smrti Matúša Čáka Trenčianskeho bez dedičov v roku 1321 boli tunajšie Matúšove hrady na kráľov pokyn v krátkom čase obsadené kráľovským vojskom, ktoré viedol magister Mikuláš z rodu Gutkeled. Niektorí bývali Matúšovi kasteláni, keďže videli márnosť svojho odporu, vzdávali sa bez boja. Tak to bolo i v prípade Oponíc. Tunajšieho Matúšovho kastelána Jána, syna Matúša z Výčapiek, kráľ dokonca obdaroval za to, že mu bez boja vydal Oponský hrad. Takto sa neporušený dostal do kráľovských rúk a bol spravovaný kastelánmi z radov vyššej šľachty. Ich aktivitou vznikla pod hradom aj nová osada Lehôtka, ktorou prechádzala významná cesta priesmykom popod Tríbeč do Kostolian a Ladíc, spájajúca tak Ponitrie s údolím Žitavy.

Zmena v držbe hradu nastala v roku 1392, kedy hradné panstvo získali tri dcéry Mikuláša z Čeklísa a ich manželia, z ktorých Peter, syn Tomáša zo Stráží, sa na základe deľby majetkov v roku 1395 stal jediným majiteľom hradu a prislúchajúcich obcí – Oponice, Lehôtka a Polianka. Peter sa stal aj zakladateľom rodu Apponyiovcov, ktorého členovi a si od roku 1411 píšu predikát po hrade – de Apon a jeho zásluhou získali Oponice v roku 1396 aj právo slobodného týždenného trhu. V rozmachu hospodárstva na panstve pokračovali aj Petrovi synovia Tomáš a Mikuláš. V roku 1416 po smrti Tomáša sa Mikuláš zmluvne zaviazal opatrovať bratove siroty a prisľúbil do čias ich dospelosti hrad opraviť na svoje náklady, čo aj dodržiaval.

S niektorou z mladších stredovekých úprav hradu v 15. storočí súvisí aj prieskumom identifikovaná obvodová hradba, obkolesujúca v 8 – 12 metrovej vzdialenosti hradné jadro, vytvára sa tak predhradie v podobe širšieho perkanu. Hradba sa zachovala len v krátkych rovných úsekoch na severozápade a juhovýchode, kde sa v jej korune zachoval tiež zvyšok pôvodnej štrbinovej strieľne s obojstranne otvorenými špaletami. Strieľňa bola prispôsobená už pokrokovým ručným strelným zbraniam a svojou orientáciou bránila východné predpolie s prístupovou komunikáciou. Vstup do takto opevneného hradného areálu predpokladáme cez priekopu na severnej strane, kde ešte J. Konyoki identifikoval murovaný pilier spúšťacieho mosta. Zrejme už vtedy sa pre hospodárske potreby hradu využívali susedné, ľahko opevnené plošiny, vymedzené priekopami.

V staršej literatúre tradovaná zmienka o dobytí a zničení hradu husitmi sa nezakladá na pravde, pretože hrad bol ešte neskôr, v časoch panstva Jána Jirskru a bratrikov, bezpečným útočiskom pre Aponiovcov a ich spriatelených rodín a boli v ňom bezpečne strážené cennosti z okolia. Pravdou však je, že husiti na jeseň roku 1413 prešli Ponitrím a vypálili Malé i Veľké Oponice. Už v druhej polovici 15. storočia mali Aponiovci vo Veľkých Oponiciach šľachtické kúrie, ktoré v čase bezpečia boli ich trvalými obydliami a hrad slúžil najmä na úschovu rodinných cenností i ako útočisko v čase ohrozenia. O tom, že sa Apponyiovci na hrade trvalo nezdržiavali, svedčí aj lúpežné prepadnutie nedbalo stráženého hradu poddanými Anny Ludanickej z neďalekých Ludaníc v roku 1514.

Rýchlo vzrastajúce turecké nebezpečenstvo a zlý stav poškodeného hradu priviedli v roku 1452 Benedikta Apponyiho k rozhodnutiu hrad obnoviť. Následné spory so spolumajiteľom hradu zrejme celú obnovu spomalili, lebo ešte v roku 1566 musela vdova po Benediktovi, vlastniaca väčšiu časť hradu, svoju čiastku zálohovať Jánovi Apponyimu pre nedostatok peňazí na opevňovacie práce.

V týchto prvých renesančných opevňovacích prácach po roku 1542 bolo na západnej strane predhradia vybudované dodnes zachované murované opevnenie s mohutnou nárožnou baštou trištvrtekruhového pôdorysu s priemerom 15 metrov. Bašta ako dvojpodlažná, smerom do nádvoria pôvodne otvorená obranná stavba, nazývaná Tereš, mala nad vysokým prízemím poschodie s piatimi veľkými delovými strieľňami, sprístupnenými po drevenej ochodzi. Ochodza plynule prechádzala aj na priľahlé úseky nových hradieb predhradia, ktoré obsahovali menšie strieľne na ručné strelné zbrane. Ich obojstranne roztvorené špalety mali kamenné segmentové záklenky a strelný otvor lemoval drevený rám. Novým opevnením sa takto zväčšila plocha stredovekého predhradia a vysunutou nárožnou polohou bašty sa docielil široký vejár delostreleckej obrany západného predpolia hradu. Pri prestavbe predhradia tiež zrekonštruovali jeho poškodenú stredovekú hradbu na juhovýchode a podperou spevnili opevnenie horného hradu. Vzhľadom na zachované zvyšky horného hradu možno usudzovať, že na nádvorí severne od veže bola vystavaná nová obytná budova s obdĺžnikovým pôdorysom.

Share Button

História

Podstatu a význam Oponíc treba hľadať v dávnej minulosti. Niektorí sa pousmejú pri vypočutí si legendy o Oponickom hrade, ktorá hovorí, že práve na tomto mieste uschoval Svätopluk svoj poklad a že národ slovenský ho bude môcť iba vtedy nájsť a vykopať, keď ho bude najviac potrebovať, lebo poklad ho zachráni od záhuby …

Oponický hrad.

Jedným z hradov dohliadajúcich na údolie rieky Nitry s dôležitými stredovekými komunikáciami bol Oponický hrad. Jeho zrúcanina nad rovnomennou obcou nás i dnes upúta pri pohľade z údolia na členitý masív Tríbečského pohoria. Interpretáciou výsledkov architektonického prieskumu zrúcaniny v konfrontovaní s písomnými prameňmi chceme upozorniť na význam tejto lokality v minulosti, priblížiť jej vývoj a pamiatkové hodnoty hradnej architektúry.

Nepretržité osídlenie oblasti Oponíc už od 9. storočia dokladá črepový materiál, získaný povrchovým zberom z intravilánu obce, ako aj spod hradného vrchu. Azda už koncom 11. storočia udelili uhorskí králi severozápadnú časť chotára dnešných Oponíc hradným rytierom – jobagiónom Nitrianskeho hradu. Na nej v priebehu 12. storočia vzniklo nové sídlo Malé Oponice, v listinách po prvýkrát uvádzané v roku 1244 spolu s kostolom a tiež susednými Veľkými Oponicami. Zmienený románsky kostol možno s veľkou pravdepodobnosťou stotožniť so základmi jednoloďovej sakrálnej stavby s pravouhlým prebystériom, ktoré sa našli v roku 1963 počas stavebných prác na školskom dvore.
Kým ešte v polovici 13. storočia patrili Malé Oponice hradným rytierom a Veľké Oponice Nitrianskemu hradu, na sklonku 13. storočia sa stali majetkom Čákovcov, ktorí neďaleko Topoľčian vybudovali hrad Topoľčany. Podobne v Oponiciach nechal postaviť kamenný hrad brat Matúša Trenčianskeho – magister Čák. V listinách sa Oponický hrad prvý raz spomína v roku 1300, kedy ho spravoval Čákov kastelán komes Valentín, syn Bohuslava z Trstian. Výbojnou politikou Matúša Trenčianskeho boli začiatkom 14. storočia násilne zaujaté aj okolité majetky nitrianskeho biskupstva a kapituly, čím sa Oponický hrad stal po predčasnej smrti Matúšovho brata ochrancom jadra rozrastajúcej sa Matúšovej dŕžavy.
Výhodná voľba staveniska na skalnej ostrohe, ukončujúcej terasovitý výbežok zo svahu hlavného hrebeňa pohoria, umožňovala široký priehľad na frekventované údolie Nitry a poskytovala dôležité vizuálne prepojenie s lokalitou hradiska nad Drážovcami pri Nitre, ako aj vodnými hrádkami v Ludaniciach a Nitrianskej Strede. I keď najstaršie stredoveké murivá hradu zväčša podľahli prestavbám v novoveku, môžeme z mála zachovaných nadzemných zvyškov identifikovať najmä torzo prízemia pôvodnej valcovej obrannej veže.

Veža bola vysunutá z obvodovej hradby proti smeru najočakávanejšieho útoku a chránila tak zástavbu menšieho hradného areálu, z ktorého sú viditeľné len fragmenty obvodovej hradby na severnej a západnej strane. Historické vyobrazenia a staršie fotografie hradu dokumentujú zachovalosť asi 20 metrovej výšky veže ešte na konci minulého storočia, pričom jej úplný zánik nastal v 50. rokoch. D. Menclová pri prieskume hradu v roku 1957 ešte zaznamenala dnes zaniknutý vstup do veže z neskôr pristaveného traktu na západe a v jeho susedstve úzke okno s odtrhnutým kamenným ostením. Neskôr o veži publikovala, že jej čelo bolo pôvodne zakončené britom na zoslabenie deštrukčných účinkov dopadajúcich striel, pričom ojedinelý výskyt takýchto veží na území Slovenska vysvetľuje ako moravský import cez príbuzenské vzťahy Čákovcov s moravskými Šternberkovcami. Žiaľ, v čase jej prieskumu bola veža vyvinutá v mieste britu už veľmi rozpadnutá a na pôdoryse hradu od J. Konyokiho z roku 1887, kedy ešte stála takmer celá, nemá zakreslený brit. Vzhľadom na nepresnosť Konyokiho dokumentácie a mierne sploštený tvar zachovaného zvyšku prízemia veže s osami asi 8,5 a 9,5 m, môžeme bez archeologického odkryvu iba predpokladať pôvodnú existenciu aspoň nevýrazného britu.

Pre moravskú predlohu takejto hradnej dispozície s útočištnou obrannou vežou – bergfritom sa prihovára tamojší častý výskyt obdobných valcových bergfritov kráľovských hradov, objavujúcich sa už pred polovicou 13. storočia, vrátane neskorších šľachtických analógií ( Sádek, Pernštejn) . Pokrokovosť bergfritovej dispozície spočívala v oddelení obytnej, obrannej, prípadne sakrálnej funkcie hradu od samostatných objektov – paláca, veže, resp. kaplnky, pričom veža svojou polohou chránila obytnú zástavbu hradu zo smeru najväčšieho ohrozenia. Preto bola aj oponická veža situovaná oproti nebezpečnému stúpajúcemu horskému svahu, a clonila tak miniatúrne jadro s nepravidelným oválnym pôdorysom 23×20 metrov predpokladaným vstupom v severnej časti. Palác bol situovaný pravdepodobne za vežou a nie je vylúčené, že mu patria subštrukcie múrov západnej budovy, čo by mohol preukázať len archeologický výskum. K vonkajším obranným prvkom Čákovského hradu zrejme patrila aj okružná priekopa, zachovaná s časti na severozápade a juhovýchode.

Share Button