História 3

Kým pre prvú renesančnú prestavbu hradu bolo charakteristické murivo len zo šedého lomového kameňa, v ďalšej podstatne rozsiahlejšej neskoro renesančnej prestavbe sa už vo veľkom využívala aj pálená tehla, a to najmä v špaletách a záklenkoch otvorov, ako i v klenbách. Len obnovenie zástavby hradného jadra sa sčasti uskutočnilo zo sekundárne použitého ružovkastého kameňa, z ktorého bola vystavaná aj hlavná veža.

Zastarané ranorenesančné opevnenie hradu, spôsobené prudkým rozvojom delostrelectva v 16. storočí a pretrvávajúce turecké nebezpečenstvo si vynútili dlhodobý pobyt Aponiovcov na hrade a vyvolali potrebu vybudovať ďalšie obytné priestory, ktoré by spĺňali aj nároky na reprezentáciu rodiny s vysokým spoločenským postavením. Preto pri neskororenesančnej prestavbe zmenili staršiu obrannú baštu na obytnú budovu a nadstavali ju o jedno obytné podlažie. Staršie strieľne na poschodí bašty prestavali na okná, zdobené na fasáde jednoduchou pasovou paspartou a v mieste juhovýchodnej strieľne osadili vchod do nového arkierového prevetu. Zo strany nádvoria k bašte pristavili obytný trakt, ktorý bol prepojený aj s novým štvorpodlažným palácom, pristavaným pre stiesnenosť predhradia k jeho opevneniu z vonkajšej juhozápadnej strany. Na stenách tohto paláca sa dodnes zachovali veľké kruhové kapsy po trámových stropoch., zdobené špalety vstupných otvorov, ako aj zvyšky krbu na najvyššom podlaží. Pri prestavbe sa obnovilo a rozšírilo aj juhovýchodné opevnenie predhradia. Starú staticky narušenú hradbu zbúrali a ponechanú časť pilierovito podopreli úsekom nového opevnenia. V mieste napojenia novej hradby situovali strieľne na bočnú obranu prístupovej komunikácie. Ďalšie strieľne sa zachovali v korune nového opevnenia. Tieto boli prístupné z podkrovia predpokladanej hospodárskej budovy, z ktorej sa na nádvorí zachoval len murovaný valcový stĺp, nesúci zrejme pôvodnú stropnú trámovú konštrukciu. Najveľkolepejšou súčasťou tejto prestavby bolo vybudovanie ďalšieho obytného a reprezentačného paláca na severovýchodnej strane predhradia. Mohutná štvorpodlažná budova s obdĺžnikovým pôdorysom 26 x 14 metrov bola opäť pre stiesnenosť predhradia vysunutá až za jeho hradbu, čím vyplnila priestor pôvodnej priekopy. Dominantnosť a pohľadová exponovanosť paláca zo strany prístupovej cesty z obce viedla staviteľa k vytvoreniu osovo symetrickej kompozície rozmiestnenia okien na severovýchodnej fasáde. Plastické členenie fasád sa dosiahlo jednoduchou kordónovou rímsou s polkruhovou profiláciou a bohatšie profilovanou rímsou. V interiéri tohto priečne trojtraktového paláca sa nad zasypanými pivnicami zachovali odtlačky tehlových lunetových klenieb prízemia, zdobených štukovanými rebrami. Vyššie dve podlažia mali trámové stropy, pričom na najvyššom poschodí sa nachádzala veľká reprezentačná sála.

Rozsiahla prestavba neobišla ani horný hrad, ktorý prestavbou navždy stratil svoju stredovekú dispozíciu. Okrem spevnenej severnej obvodovej hradby priechodným pilierom dostala staršia severná obytná budova novú tehlovú lunetovú klenbu a od východu ju rozšírili o vedľajší trakt primknutý k veži, čím sa tu zastavala voľná plocha predhradia. Zároveň na južnej strane nádvoria, v mieste podkladaného stredovekého paláca, vybudovali novú obytnú poschodovú budovu, z ktorej dodnes stojí len východné nárožie.

Opísaná rozsiahla prestavba hradu takmer úplne zotrela staršie stredoveké konštrukcie a nahradila ich novými, zväčša obytnými reprezentačnými budovami s výzdobou v štýle neskorej renesancie. Keďže do predpolia orientované budovy už nemali potrebné obranné prvky, mohla sa obrana hradu riešiť preneseným delostreleckých pozícií na predsunuté terasy s drevozemným opevnením. Zvyšky takýchto terás sa dodnes zachovali severozápadne a juhovýchodne od hradu, kde terasu dopĺňa aj valové opevnenie. Pôvod a predpokladanú funkciu týchto predsunutých opevnení však môže objasniť len archeologický výskum. Podľa použitia tvaroslovných architektonických prvkov pri prestavbe ju časovo zaraďujeme približne do začiatku 17. storočia, kedy bol spolumajiteľom hradu Pavol Apponyi, jedna z najvýznamnejších osobnosti rodu. Bol jedným z podpisovateľov Viedenského mieru a neskôr i kráľovským radcom a hlavným tekovským županom. Zo spôsobu rozdelenia hradu medzi Pavlom, Petrom a Blažejom Apponyiovcami v roku 1613 vyplýva, že už vtedy väčšina opísaných objektov musela existovať. Petrovi a Pavlovi totiž pripadla veľká bašta Tereš a časť pivnice južne od bašty, ďalej všetky stavby na juhu a časť rytierskej siene s vežou. Blažej nadobudol budovy na severnej strane, pričom studňa, hradná brána, schodiská, pracháreň a byty strážcov brán užívali spoločne.
Hrad, ako to uvádza Matej Bel, vynikajúco uchránil majiteľov i susedov v čase tureckých nepokojov, avšak plieneniu podľahla obec s kostolom, ktoré Turci vypálili. Mladšie identifikované úpravy hradu sa týkali len dispozičných úprav niektorých objektov a svojím malým rozsahom nezasiahli do siluety hradu. Po Petrovej a Pavlovej smrti zostala väčšina hradu bez údržby a osud chátrajúcej stavby dovŕšil požiar v roku 1645. Napriek tomu hrad neskôr poslúžil za útočisko kuruckým povstalcom, takže ho po obsadení na začiatku 18. storočia cisárske vojská zbúrali.

Dnešná zalesnená zrúcanina sa rýchlo rozpadáva. Kým ešte v medzivojnovom období v siluete hradu dominovala valcová veža, dnes je sotva čitateľný pôdorys jej rozpadnutého prízemia, bez viditeľného vnútorného priestoru. V 80. rokoch sa zrútila časť západnej steny severovýchodného paláca a jeho vyklonené hlavné priečelie hrozí zrútením. Zrúcanina, ktorá nesie pamiatkové hodnoty zväčša renesančnej architektúry hradu, dnes naliehavo volá po záchrane, pretože je cennou výpoveďou o úrovni architektúry opevneného sídla významnej rodiny Apponyiovcov.

Share Button