História

Podstatu a význam Oponíc treba hľadať v dávnej minulosti. Niektorí sa pousmejú pri vypočutí si legendy o Oponickom hrade, ktorá hovorí, že práve na tomto mieste uschoval Svätopluk svoj poklad a že národ slovenský ho bude môcť iba vtedy nájsť a vykopať, keď ho bude najviac potrebovať, lebo poklad ho zachráni od záhuby …

Oponický hrad.

Jedným z hradov dohliadajúcich na údolie rieky Nitry s dôležitými stredovekými komunikáciami bol Oponický hrad. Jeho zrúcanina nad rovnomennou obcou nás i dnes upúta pri pohľade z údolia na členitý masív Tríbečského pohoria. Interpretáciou výsledkov architektonického prieskumu zrúcaniny v konfrontovaní s písomnými prameňmi chceme upozorniť na význam tejto lokality v minulosti, priblížiť jej vývoj a pamiatkové hodnoty hradnej architektúry.

Nepretržité osídlenie oblasti Oponíc už od 9. storočia dokladá črepový materiál, získaný povrchovým zberom z intravilánu obce, ako aj spod hradného vrchu. Azda už koncom 11. storočia udelili uhorskí králi severozápadnú časť chotára dnešných Oponíc hradným rytierom – jobagiónom Nitrianskeho hradu. Na nej v priebehu 12. storočia vzniklo nové sídlo Malé Oponice, v listinách po prvýkrát uvádzané v roku 1244 spolu s kostolom a tiež susednými Veľkými Oponicami. Zmienený románsky kostol možno s veľkou pravdepodobnosťou stotožniť so základmi jednoloďovej sakrálnej stavby s pravouhlým prebystériom, ktoré sa našli v roku 1963 počas stavebných prác na školskom dvore.
Kým ešte v polovici 13. storočia patrili Malé Oponice hradným rytierom a Veľké Oponice Nitrianskemu hradu, na sklonku 13. storočia sa stali majetkom Čákovcov, ktorí neďaleko Topoľčian vybudovali hrad Topoľčany. Podobne v Oponiciach nechal postaviť kamenný hrad brat Matúša Trenčianskeho – magister Čák. V listinách sa Oponický hrad prvý raz spomína v roku 1300, kedy ho spravoval Čákov kastelán komes Valentín, syn Bohuslava z Trstian. Výbojnou politikou Matúša Trenčianskeho boli začiatkom 14. storočia násilne zaujaté aj okolité majetky nitrianskeho biskupstva a kapituly, čím sa Oponický hrad stal po predčasnej smrti Matúšovho brata ochrancom jadra rozrastajúcej sa Matúšovej dŕžavy.
Výhodná voľba staveniska na skalnej ostrohe, ukončujúcej terasovitý výbežok zo svahu hlavného hrebeňa pohoria, umožňovala široký priehľad na frekventované údolie Nitry a poskytovala dôležité vizuálne prepojenie s lokalitou hradiska nad Drážovcami pri Nitre, ako aj vodnými hrádkami v Ludaniciach a Nitrianskej Strede. I keď najstaršie stredoveké murivá hradu zväčša podľahli prestavbám v novoveku, môžeme z mála zachovaných nadzemných zvyškov identifikovať najmä torzo prízemia pôvodnej valcovej obrannej veže.

Veža bola vysunutá z obvodovej hradby proti smeru najočakávanejšieho útoku a chránila tak zástavbu menšieho hradného areálu, z ktorého sú viditeľné len fragmenty obvodovej hradby na severnej a západnej strane. Historické vyobrazenia a staršie fotografie hradu dokumentujú zachovalosť asi 20 metrovej výšky veže ešte na konci minulého storočia, pričom jej úplný zánik nastal v 50. rokoch. D. Menclová pri prieskume hradu v roku 1957 ešte zaznamenala dnes zaniknutý vstup do veže z neskôr pristaveného traktu na západe a v jeho susedstve úzke okno s odtrhnutým kamenným ostením. Neskôr o veži publikovala, že jej čelo bolo pôvodne zakončené britom na zoslabenie deštrukčných účinkov dopadajúcich striel, pričom ojedinelý výskyt takýchto veží na území Slovenska vysvetľuje ako moravský import cez príbuzenské vzťahy Čákovcov s moravskými Šternberkovcami. Žiaľ, v čase jej prieskumu bola veža vyvinutá v mieste britu už veľmi rozpadnutá a na pôdoryse hradu od J. Konyokiho z roku 1887, kedy ešte stála takmer celá, nemá zakreslený brit. Vzhľadom na nepresnosť Konyokiho dokumentácie a mierne sploštený tvar zachovaného zvyšku prízemia veže s osami asi 8,5 a 9,5 m, môžeme bez archeologického odkryvu iba predpokladať pôvodnú existenciu aspoň nevýrazného britu.

Pre moravskú predlohu takejto hradnej dispozície s útočištnou obrannou vežou – bergfritom sa prihovára tamojší častý výskyt obdobných valcových bergfritov kráľovských hradov, objavujúcich sa už pred polovicou 13. storočia, vrátane neskorších šľachtických analógií ( Sádek, Pernštejn) . Pokrokovosť bergfritovej dispozície spočívala v oddelení obytnej, obrannej, prípadne sakrálnej funkcie hradu od samostatných objektov – paláca, veže, resp. kaplnky, pričom veža svojou polohou chránila obytnú zástavbu hradu zo smeru najväčšieho ohrozenia. Preto bola aj oponická veža situovaná oproti nebezpečnému stúpajúcemu horskému svahu, a clonila tak miniatúrne jadro s nepravidelným oválnym pôdorysom 23×20 metrov predpokladaným vstupom v severnej časti. Palác bol situovaný pravdepodobne za vežou a nie je vylúčené, že mu patria subštrukcie múrov západnej budovy, čo by mohol preukázať len archeologický výskum. K vonkajším obranným prvkom Čákovského hradu zrejme patrila aj okružná priekopa, zachovaná s časti na severozápade a juhovýchode.

Share Button